Speváčka, hudobníčka a textárka má na svojom konte šesť Zlatých slávikov, niekoľko prestížnych ocenení Aurel, OTO a mnoho iných. Okrem skladania hudby a písania textov sa v súčasnosti venuje aj hudobnej produkcii a kresleniu.

Ako si spomínate na svoj rodný domov? 

V spomienkach mám veľkú radosť a lásku. Z dnešného pohľadu dospelej si uvedomujem, aké šťastie som mala, že som sa narodila do rodinného domu na dedine, ľuďom, ktorí neboli bohatí, nemali auto, ale mali veľký statok, o ktorý sa museli všetci bez odvrávania starať. Už ako deti sme spolu s bratom a rodičmi zaorávali a kopali zemiaky, hrabali dlhé lány sena, zvážali ho na traktore domov, vynášali do humna. Kŕmili sme dvoch býkov, prasa, chodili s kozou na pole a čistili zajacom podstielky. Bola to neodmysliteľná súčasť nášho detstva a ako dieťa som k tomu všetkému mala samozrejme aj značný odpor. Takmer denne nás čakali po škole na stole v kuchyni dva zoznamy úloh, ktoré sme museli splniť, kým prišli rodičia z práce. Ak boli doma skôr, čakal nás oznam: „Sme na láne, zoberte si hrable a príďte za nami.” Chytala ma zlosť, pretože som si chcela sadnúť na bicykel a mať svoj detský čas pre seba, ale nemohla som. Prvá bola práca, až potom bola hra.

Mali ste prísnych rodičov?

Napriek všetkým povinnostiam si nemyslím, že boli na nás rodičia prísni, učili nás k zodpovednosti a vytvárali v nás vzťah k zvieratám a k fyzickej práci. Dnes som im za to nekonečne vďačná, pretože tej pomyslenej „lopaty” sa v živote nikdy báť nebudem. Vyrástla som v skromnosti a v prostredí nádhernej prírody Súľovských skál. Človek je v detstve ako špongia, ktorá do seba nasáva hodnoty, vytvára si vlastný rebríček, postoje a názory. Dnes viem, že práve moje rodinné zázemie a prostredie v detstve mi dalo do osobnosti obyčajnosť, pokoru a úctu k iným ľuďom.

Ako ste si zvykali na život v Bratislave?

Mala som dvadsať rokov, písal sa rok 2004 a ja som v daždi vystúpila z taxíka pred svojim podnájmom v Petržalke. V tom čase tam nikto nebol, vstúpila som do bytu, do svojej izby s posteľou a stolom. Prepadol ma smútok. Nebola som na tento nový život vo veľkomeste úplne pripravená, ale vedela som, že ak sa chcem postaviť na vlastné nohy, budem musieť prevziať zodpovednosť a čeliť zmenám. Mala som pre seba iba izbu s posteľou a jednu poličku v chladničke, takto som prežila prvé štyri roky mojej kariéry. V tom čase som si robila vodičský preukaz a s prvým požičaným autom som utekala často z podnájmu domov, do rodného domu za rodičmi. Nemala som v Bratislave priateľov a chalani z kapely mi vtedy boli svojimi životmi vzdialení. To, že pochádzam z dediny, som dostávala často na tanier od ľudí z biznisu, ktorí si robili okolo mňa vtipy, že som si z domu priniesla na topánkach slamu, ale ja som sa hrdo k dedine hlásila a dnes sa smejem ja, keď viem, že práve títo posmešníci žijú na dedinách okolo Bratislavy. Postupne som si na auru mesta a mentalitu ľudí zvykla, našla som si priateľov, zázemie a dnes naozaj môžem tvrdiť, že Bratislavu mám veľmi rada.

Od kedy máte vlastnú domácnosť?

Svoj vlastný byt som si kúpila v roku 2008, keď som konečne po štyroch rokoch v podnájme mala túžbu vlastniť svoj priestor na žitie. Dala som na prvý dojem. Ak som sa v prázdnom byte necítila dobre, nechcela som ho. Nakoniec som našla útulný dvojizbový byt s krásnym výhľadom. V zariaďovaní som volila najmä drevo a nábytok z neho v koloniálnom štýle. Mám rada keď je v domácnosti útulne a zároveň je interiér presvietený svetlom. Mám rada zemité farby. Som detailista, preto dbám na dekorácie – svietidlá, obrazy a fotografie v rámoch. Obľubujem ručne tkané koberce, ktoré som si zvykla priniesť z mojich ciest po svete. Často si prinesiem z mesta kyticu živých kvetov a mám ju vo váze v kuchyni. Upokojuje ma. Tento zvyk mám po mame, ktorá má doma vždy živé kvety z našej záhrady.

Považujete prostredie, v ktorom žijete za dôležité?

Určite áno. Neviem si predstaviť, že by som mala v byte krikľavo-zelené steny a biely ultra moderný nábytok s chrómovými prvkami. Všetko je vec vkusu každého z nás a ja som viac ten zemitý a drevo milujúci človek. Moja obľúbená miestnosť je obývačka a pracovňa. V obývačke trávim veľa času pretože mám veľmi pohodlný gauč. Tam čítam knihy, pijem kávu, hostím návštevy a pozerám filmy. Pracovňa je môj tvorivý raj. Mám v nej klavír, gitaru a pracovný stôl. Milujem keď tam zasvieti slnko a celá izba ma akoby láka, aby som sa do niečoho pustila. Ak sa mám cítiť dobre, potrebujem okolo seba ticho a aspoň drobný prvok prírody. V byte mám pár kaktusov a keď otvorím okno, počujem spev vtákov a hrkútanie holubov. Vtedy sa mi oveľa lepšie sústredí na tvorbu a všetko ide hladšie.

Nie každý vie, že rada kreslíte a ilustrujete knihy.

Kreslím od svojich dvoch rokov, kedy som ešte nevedela čítať, ale veľmi pekne som sa vedela podpísať ako „ZUSKA”. Môj otec bol maliar, mal úžasný kresliarsky talent a za istú zručnosť môžem ďakovať zrejme jemu. Veľa sme spolu kreslili. Učil ma základy, brala som ho ako svoj vzor. Dnes by bol určite rád, keby vedel, že som sa k tomu vrátila a že ilustrujem knižku. Moja pôvodná idea bola ísť po strednej škole študovať výtvarné umenie na VŠVU do Bratislavy a hoci som tam poslala prihlášku, na skúšky som nešla. Dala som prednosť autorskej súťaži Coca-Cola Popstar. Nemohla som ani len tušiť, ako veľmi sa mi zmení život. No za to rozhodnutie som rada, pretože som sa v hudbe absolútne našla a popri nej môžem aj kresliť. Korona kríza mi po zákaze koncertovať otvorila veľký časový priestor, preto som sa veľmi prirodzene ku kresleniu vrátila. Teší ma, že vzhľadom na situáciu môžem považovať ilustrovanie za svoje alternatívne povolanie.

Kde najradšej relaxujete?

Ak som doma na dedine, tam sa dá čas tráviť najmä prácou. V úvode spomínaný statok už nemáme, ale stále je okolo domu veľká záhrada, o ktorú sa starám spolu mamou. Mám rada chvíle, keď prídem domov, zhodím zo seba formálne šaty do mesta, alebo na koncerty, prezlečiem sa do teplákov, obujem si gumáky a idem do záhrady. Kosíme a sušíme trávu, sadíme zemiaky, oberáme jablká, striháme stromy, vyberáme koreňovú zeleninu a zavárame ovocie. Preklápam vtedy do absolútnej obyčajnosti a akejsi podstaty môjho ja, ktorú veľmi dobre poznám. Rada beriem môjho labradora na dlhé prechádzky na lúky a do lesov, v lete chodím na huby. V meste rada trávim čas s mojimi kamarátmi. Večerné prechádzky v Starom meste, stretnutia na malé pivo, návštevy divadiel, kina, alebo klubových koncertov.

Považujete sa za mestský či vidiecky typ?

Myslím, že striedanie vidieka a mesta mi absolútne vyhovuje. Mám možnosť meniť prostredia a to na mňa veľmi dobre vplýva. Ak mám plné zuby ruchu mesta, odchádzam na dedinu a ak sa mi zacnie za rýchlim životným tempom, vraciam sa do mesta. Navyše, moje cestovanie na vidiek je spojené najmä s pravidelnou návštevou mojej mamy a rodiny, preto mením prostredie zhruba každý mesiac. Ak by som si mala sama seba predstaviť v starobe, vidím sa viac v rodinnom dome, než v byte. Myslím, že tie moje korene ma zavolajú späť a usadím sa na vidieku, v rodinnom dome so záhradou a so psom.

Nie je tajomstvom, že vám učarovala Škandinávia.

Bývanie v Škandinávii si viem predstaviť veľmi živo, no zrejme je to len taká rozprávková zidealizovaná predstava, pretože k tomu, aby som tam naozaj vedela žiť, by mi veľmi chýbalo slnko. Toho je tam počas roka žalostne málo a zrejme by som sa po čase nevyhla pochmúrnym a depresívnym náladám. Zatiaľ som navštívila Nórsko, celý Island a celé Írsko, no stále ma láka návšteva Fínska, Švédska a absolútne najviac Grónsko. To, čo ma na severských krajinách fascinuje je neuveriteľná čistota krajiny a úcta k prírode. Baví ma ich jednoduchá a minimalistická architektúra, domy v tmavo-červených, šedých, žltých či tmavo-modrých farbách a jednoduché, útulné interiéry. Mám rada ich prístavy, čajky, vôňu rýb, milé kaviarne, z ktorých sa daždivé počasie vonku pozoruje vo veľkej pohode. V kostiach cítim, že sa tam vrátim, keď bude tomu naklonená aj situácia vo svete. Foto: Branislav Šimončík