Peter Cmorik považuje rodinu za životný pilier – za východiskový bod i cieľ. Hovorí, že život bez rodiny je prázdny, že deti nemôže nahradiť žiadna cesta okolo sveta, ani adrenalínový zážitok, dokonca ani kúpa psa.

Peter sa narodil v Rožňave. Keď mal dva roky, presťahoval sa so svojimi rodičmi do Veľkého Krtíša. Takže je Krtíšan, narodený v Rožňave. Rád spomína na svoje detstvo v Krásnohorskom Podhradí, kde každoročne trávil prázdniny u starých rodičov. V dome, za ktorým bol potok a borovicový les, do ktorého sa denne chodil túlať so svojim starým otcom. Príroda mu učarovala natoľko, že sa dlho chcel stať lesníkom.

Pochádzate z muzikantskej rodiny?

Áno, narodil som sa v muzikantskej rodine a považoval som za prirodzené, že každý môj príbuzný vie spievať a hrať na nejaký hudobný nástroj. Moji druhí starí rodičia bývali v Rožňave, kde som zažil tie najkrajšie rodinné oslavy – všetci sme spievali, hrali, tancovali. Bolo to niečo úžasné. Ja, aj moja o päť rokov mladšia sestra Lucia, sme od malička chodili do hudobnej školy, kde nás učila hrať na klavír naša mama.

Ako ste si zvykali na Bratislavu?

Som lokálpatriot, takže sa mi z domova odchádzalo ťažko. Presídlenie do Bratislavy som považoval za príliš veľkú zmenu, preto som najprv štyri roky býval v Trnave. Bola to moja „medzi zastávka“ smerom do Bratislavy. V Trnave som mal malý, jednoizbový, mládenecký byt. Veľa a často som cestoval, preto mi vtedy vyhovovalo, že nemám domácnosť náročnú na údržbu.

Ako ste vyberali váš súčasný dom?

S manželkou sme dom vyberali tak, aby v ňom mohlo byť nahrávacie štúdio a aby sme obaja mohli doma pracovať. Taký rodinný dom sa ťažko hľadá – aby hluk nerušil susedov, no my sme ho našli. Dom je veľkorysý svojou rozlohou, preto sme si mohli dovoliť umiestniť doň aj také kúsky nábytku, ktoré neplnia len praktický význam. Obaja máme radi tehlu, kov, sklo a výtvarné umenie. Naša domácnosť je moderná, no prelíname ju aj historickými prvkami. Náš najnovší prírastok je reprodukcia obrazu Mona Lisa, ktorá do našej obývačky dokonale zapadla.

Kto má u vás pri zariaďovaní hlavné slovo?

Moja manželka má úžasné oko a cit pre dizajn. Mám pocit, že som oproti nej farboslepý, neinvenčný, jaskynný muž. Takže zariaďovanie našej domácnosti mala v rukách najmä ona. Keď prišla s nejakým nápadom, nikdy som jej nepovedal nie, pretože všetko vždy skvelo vymyslela a skombinovala. Keby nebola tak dobrá huslistka, určite by mohla pracovať ako dizajnérka.

Ste mestský či vidiecky typ?

Celý život som býval v byte v meste a teraz bývame v rodinnom dome na dedine. Je to úžasná sloboda a pohoda – ničím nerušený rodinný život. Naša práca je spojená s davmi ľudí a takéto bývanie nám ju vyvažuje. A pre naše deti je rodinný dom doslova raj – príroda, preliezačka v tvare pirátskej lode, trampolína v záhrade a kamaráti v susedstve.

Čerpáte pri výchove detí zo svojej učiteľskej praxe?

Som síce vyštudovaný učiteľ, no napriek tomu si myslím, že pri výchove našich detí nepoužívam učiteľské metódy. Bol som vždy viac muzikant, než učiteľ. Naše deti sa rovnako, ako my s manželkou, narodili medzi muzikantov a medzi hudobné nástroje. Bubnujú, hrajú na klavíri, brnkajú na gitare, fúkajú do flauty. Všetci spoločne často spievame a tancujeme. Je to krásne vidieť, ako naše deti vnímajú hudbu a ako ju majú radi.

Ako najradšej relaxujete?

Som vášnivý motorkár a využívam každú príležitosť, aby som sa mohol na motorke previezť. Keď treba niečo dokúpiť či skočiť na poštu, idem veľmi rád – je to dôvod naštartovať stroj. Mojim druhým koníčkom sú audio knihy. Tie dokážem počúvať so slúchadlom v uchu pri akejkoľvek inej činnosti, dokonca sa pritom môžem aj s niekým rozprávať a neujde mi dej. Ani v aute nepočúvam hudbu, ale nahovorené knihy. Rád sa motám aj v kuchyni, ale varím iba v sebaobrane. Venujem sa skôr pomocným prácam, keď varí Danielka – načistím a pokrájam zeleninu, prestriem stôl, umyjem a utriem riad.

Vyše pol roka ste žili v Japonsku, čo vás tam zaujalo?

V Japonsku som obdivoval veľa vecí. Keď som tam prišiel, bol som sveta neznalý a neskúsený človek. Keď som chodil po uliciach, pripadal som si ako Alenka v ríši divov. Japonsko je technicky tak vyspelá krajina, že v roku 2004 tam bežne mali celkom malé deti mobilné telefóny s video hovormi a na toaletách boli samozrejmosťou ionizátory vzduchu. Na parkoviskách boli skládky odpadu s funkčnou elektronikou, ktorá u nás bola považovaná za novinku.

Ako vám vyhovovala japonská kuchyňa?

Čo sa jedla týka, najprv som sa musel popasovať s paličkami, takže prvý mesiac som mal strašné kŕče v rukách, kým som sa s nimi naučil jesť. Jedlo však bolo úžasné a obľúbil som si hlavne japonskú kultúru stolovania. U nás dostanete na tanier porciu jedla, ktoré len zjete – nuda. Japonci spolu varia, grilujú, pripravujú a dochucujú jedlá, spoločne si ich vyberajú, delia, vychutnávajú. Stolovanie je tam rituál a samotná konzumácia zábava – príjemne strávený čas s priateľmi. Jaj, a nesmiem zabudnúť na vlhké, horúce utierky, s ktorými vás v každej reštaurácii privítajú hneď pri vstupe. Utreli ste si nimi tvár a ruky, aby ste sa pri stolovaní cítili sviežo a uvoľnene.

Čo najzaujímavejšie ste tam jedli?

Ak mám hovoriť o nejakej fakt zaujímavosti, ktorá v Európe neexistuje, tak to bola živá chobotnica, ktorú pred mojimi očami nasekali a podávali na kapuste. Pre mňa to bol poriadny adrenalín, pretože sa pri nabratí jedla do paličiek chápadlá ešte hýbali. Vložiť si do úst hýbajúce sa kúsky chobotnice bola pre mňa doslova skúška odvahy.