Soňa Mrázová odmalička vyrastala pri zvuku šijacieho stroja a tento nástroj sa stal aj jej výtvarným nástrojom, hneď po ceruzke a štetci. Od detstva rada tvorí – šije, kreslí a maľuje. A keďže jej otec bol aj hudobník, podedila po ňom i lásku k hudbe.

Soňa Mrázová absolvovala Školu umeleckého priemyslu v Kremnici, odbor priemyselný dizajn. Po skončení štúdia pracovala v rôznych bábkových divadlách, kde sa venovala umeleckým návrhom bábok, kostýmov a scénografii. Od roku 1999 sa venuje vlastnej tvorbe nielen bábok a detských hračiek, ale aj keramike a komornej maľbe na drevo. Rada robí svet krajší a veselší. Jej textilné práce sa predávali aj v ďalekom Japonsku, mnohé sa dostali vo forme darčekov pre krajanov do Ameriky či Austrálie. Jej výtvarné diela vystavujú mnohé slovenské a české galérie.

Ako si spomínate na svoje začiatky v bábkovom divadle?

Divadelné prostredie bolo pre mňa vždy veľmi fascinujúce. Ešte keď som v divadle len praxovala – po prvom ročníku strednej školy, cez prázdniny ako pätnásťročná, do divadla som sa zamilovala. Všetko sa mi v ňom páčilo – vôňa dreva, zvuk nástrojov, celé prostredie. Z môjho pohľadu táto forma umenia obsahuje celého človeka, všetky jeho vnemy. Obsahuje literatúru, hudbu aj výtvarné umenie. A na základe tohto zážitku som prirodzene pociťovala potrebu tvoriť aj ja niečo iné, než len to, čo som vyštudovala. Pretavovala som tak cez seba všetko, čo som zažila. Možno sa to udialo práve takto aj preto, že mi vtedy zomrela mama.

Ktorú svoju scénografiu považujete za NAJ?

Za NAJ považujem svoju prvú divadelnú scénografiu v Divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. Dôležitým človekom v mojom živote bol režisér Michal Náhlík, ktorý ma prvý oslovil na spoluprácu, za čo som mu dodnes veľmi vďačná. Jednalo sa o rozprávku pre malé deti – Princezná na hrášku. Do rozprávky som vytvorila bábky, kostýmy aj scénu. Potom som spolupracovala s rôznymi režisérmi, v rôznych divadlách. Neviem však povedať, ktorá zo všetkých tých scénografií bola najnáročnejšia. Mám za to, že každá práca s ľuďmi je náročná.

Čo vás priviedlo ku komornej maľbe?

Ku komornej maľbe ma priviedla potreba poriadne si zresetovať hlavu a nabiť sa novou energiou. Toto maľba pre mňa vždy znamenala a dodnes znamená. A tiež sa mi odjakživa páčili fragmenty starého nábytku, ktorý je nepotrebný a dá sa hocikde nájsť. Páči sa mi čokoľvek staré, čo ma osloví tvarom, materiálom alebo farbou. Mám potrebu do toho vstúpiť a dotvoriť to. Slovom – rada recyklujem. A to nielen starý nábytok, ale aj textil, keď vytváram textilné hračky pre deti.

Kde aktuálne môžeme vidieť vaše diela?

Aktuálne vystavujem v Radošinej. V krásnom prostredí Radošinskej sýpky, v rodisku Radošinského naivného divadla. Výstavu, ktorá potrvá do 17. 7. 2022, som nazvala prozaicky – Sypké sny. Názov súvisí nielen so samotnou budovou, ale aj s tým, čo všetko na tejto výstave prezentujem. Na prízemí prezentujem formou fotografií moju scénografickú tvorbu – rôzne spolupráce s rôznymi divadlami a režisérmi. Keďže väčšina týchto predstavení sa ešte stále hrá, nepodarilo sa mi, žiaľ, zapožičať aj bábky. Na poschodí je ukážka mojej najaktuálnejšej tvorby, ktorá pozostáva hlavne z parafráz s duchovným podtextom. Slová však nedokážu popísať vizuálny vnem – treba to vidieť. Na výstavu všetkých srdečne pozývam.

Podedili po vás vaši synovia umelecké vlohy?

Obaja moji synovia sú už dospelí a samostatní, svoje deti milujem. Odmalička som s deťmi doma tvorila, no ani jeden sa nerozhodol ísť profesionálne umeleckým smerom. Som tomu aj rada, lebo umenie je ťažký a veľmi neistý chlebíček. Mladší Adam vždy rád so mnou tvoril z hliny a ešte aj dnes občas spolu napečieme koláče. Starší Matej rád papá a aj celkom dobre varí.

Ako vnímate svoju pedagogickú činnosť?

Už veľa rokov učím deti v Tralaškole v Nitre. Učím ich k láske k umeniu. Rada sledujem ich vývoj a výtvarný rast, ich dospievanie. Riešim s nimi však aj celkom bežné starosti a radosti života. Rada sledujem, akým smerom ich ovplyvňuje umenie. V skupine mám deti odmalička, až po druhý stupeň základnej školy. Napĺňa ma hlavne to, keď vidím, ako umenie obohacuje ich životy. Rada využívam svoje skúsenosti a svoj potenciál k výchove mladej generácie.

Ako najradšej relaxujete?

Keď sa potrebujem uvoľniť a naozaj vypnúť, vtedy vznikajú moje abstrakcie. Rada vrstvím farby a niekedy ich dotváram aj šitím. Abstraktná tvorba mi prináša skutočné psychické uvoľnenie. Vždy som mala potrebu tvoriť aj v priestore, preto sa v poslednom čase rada venujem aj hline. Hline a keramike preto, lebo je to dostupný a pre mňa relatívne ľahko tvarovateľný materiál. Moja artritída mi už totiž nedovoľuje tvoriť z tvrdších materiálov.

Kde rada dovolenkujete?

Kedysi som milovala dovolenky pri mori, teraz uprednostňujem návštevy galérií. Naposledy sa mi veľmi páčila výstava Gerharda Richtera v Prahe. Gerhard Richter je v umeleckej tvorbe mojim veľkým vzorom. Mekkou umenia je pre mňa Praha a samozrejme Paríž. Nie náhodou sa hovorí, že ak už človek raz videl Paríž, tak môže zomrieť pokojne. FOTO: archív Soni Mrázovej