Peter Lipa je nielen popredný jazzový spevák a skladateľ, ale aj zakladateľ, dramaturg, organizátor a moderátor úspešného medzinárodného festivalu Bratislavské jazzové dni. Je prezidentom Slovenskej jazzovej spoločnosti, držiteľom ceny prezidenta republiky a ceny Ladislava Martoníka.

Naša najvýznamnejšia osobnosť slovenskej jazzovej scény je tiež niekoľkonásobným laureátom ceny Krištáľové krídlo a držiteľom ocenení Aurel – album roka, producent roka a iné. Tiež má za sebou porotcovské skúsenosti v medzinárodných súťažiach. Pôsobil v porote International Jury, ktorá hudobníkom celého sveta udeľuje prestížne ocenenia European jazz prize. Peter Lipa je však aj žurnalista. Roky pracuje ako redaktor pre rôzne rozhlasové stanice. Na stanici Devín vysiela už vyše štyridsať rokov Jazzový klub a reláciu Ars musica.

Ako si spomínate na rodný Prešov?

V Prešove som prežil prvých sedemnásť rokov svojho života. Také dlhé obdobie zanechá na každom človeku stopy a množstvo spomienok. Ja som vďačný za to, že to bolo v Prešove, že to bolo také, aké bolo. Až časom som zistil, že mám určitú schopnosť na nepríjemné udalosti zabúdať, alebo jednoducho sa k nim viac nevracať. Preto mám mojich prvých sedemnásť rokov života v pamäti uložených ako príjemný, šťastlivý, spokojný a užitočne strávený čas.

Ako ľahko či rýchlo ste sa aklimatizovali v Bratislave?

Bratislava bola pre mňa vstup do nového života. Môj príchod mal veľkú dávku zvedavosti a plno očakávaní vo všetkých súčastiach môjho života. Škola, internát, život ako taký a samozrejme dievčatá. To všetko ma čakalo v úplne novej forme. O hudbe som v tých časoch vôbec neuvažoval. Bol som fanatický poslucháč, len pre seba a mojich priateľov som spieval a hral na gitare.

Kedy ste mali svoju prvú vlastnú domácnosť?

To je zaujímavá „story“. Po promócii v decembri 1968 som sa rozhodol ostať v Bratislave. Býval som na priváte, v rodine veľmi príjemných ľudí, u Tokárovcov. Niekedy v roku 1974 mi pridelilo Staré mesto neobývateľný priestor na Čajakovej ulici, ktorý som si upravil na byt 4. kategórie. Boli to dve miestnosti, kuchyňa a izba, v typicky prízemnom dome, s dlhým dvorom. O detailoch nebudem ani hovoriť, len pre ilustráciu uvediem, že v byte nebola ani tečúca voda. Nábytok som si robil sám, s dvoma stolármi. Dizajn mi navrhol môj priateľ, architekt Rastislav Vacho. Prvý oficiálny byt som mal až neskôr, keď som sa oženil. Mal veľkú predizbu, z ktorej sa vchádzalo do troch izieb. Byt bol pekný a svetlý, no na treťom poschodí bez výťahu. V ňom vyrástli moji dvaja synovia.

Je pre vás dizajn domácnosti dôležitý?

Neviem generálne charakterizovať svoj vkus, lebo dávam prednosť funkcii pred dekoratívnosťou. Pre mňa bolo vždy dôležité mať v byte to „svoje“ miesto. Predtým bol pre mňa dôležitý aj stôl, dnes ho potrebujem už len preto, aby som mal na ňom počítač. Kedysi som bazíroval na tom, aby som mal svoj vlastný priestor na počúvanie hudby. Dnes sa to trochu stransformovalo a často počúvam hudbu cez slúchadlá. Čas celkovo zmenil mnohé moje zvyky. Aj knihy si kupujem do čítačky. S mojou partnerkou Zuzanou som sa dostal k množstvu výtvarných diel. To je nový prvok v mojom živote. Presnejšie povedané, vždy som mal rád výtvarníkov a ich diela, ale dlho mi stačili plagáty, fotografie a úžitkové umenie.

Kde najradšej relaxujete?

Dobrá posteľ je podmienkou dobrého bývania. Kreslo – pohodlné, s možnosťou vyložiť si nohy, je tiež mimoriadne dôležité. Na odpočinok, na čítanie kníh, aj na počúvanie hudby. Sedačku rád prenechávam ostatným. A do tretice – sedenie pri jedálenskom stole. Ako tradičný Slovák rád trávim čas v kuchyni. K vareniu sa síce nedostanem, ale rodinný život sa vždy žije v kuchyni. A ak môžem, tak vo voľnom čase vyrážam na prechádzky. V lete rád plávam a hrávam stolný tenis.

Ste mestský, alebo vidiecky typ?

Som mestský človek, ale vekom zisťujem, že túžim aj po prírode. Dom som už mal. Bývanie v byte mi postačuje najmä preto, lebo takéto bývanie generuje menej starostí. Posledných päť rokov, hlavne posledný polrok, som často na chate a zistil som, že možno dozrel čas na to, aby som sa stal vidiečanom. To je veľmi objektívne konštatovanie. Zrazu som pochopil, že mi mesto až tak nechýba. Bývam v prírode tak dlho, ako nikdy predtým. Síce z donútenia, ale vôbec mi to nevadí. Stále pracujem, svoju prácu mám rád a táto skutočnosť je aj pre moje bývanie veľmi dôležitá.